Hokej patrí medzi najatraktívnejšie hry sveta, hneď po futbale. Je to kolektívna hra, ktorá si už od svojho začiatku získala fanúšikov na celom svete. Skoro každý štát túto hru hrá. Dalo by sa povedať, že najlepší hráči tých a tých krajín sú sústredení do Národnej hokejovej ligy v Amerike pod skratkou NHL.
Ľadový hokej má všade na svete svoje predpísané pravidlá, ktoré sú stanovené medzinárodnou organizáciou pre hokej IIHF a nesmú sa porušovať. Hokej sa hrá na ľadovej ploche, ktorá sa nazýva ihrisko. Maximálna dĺžka ihriska je 61 m, šírka 30 m, minimálna 56 m, šírka 29 m, ale pre súťaže IIHF to je 60 a 29 m. Ihrisko je ohraničené mantinelom, vyrobeným buď z umelej hmoty alebo z dreva. Výška mantinela je najmenej 1,15 m a najviac 1,22 m. Je natretý na bielo a možno na neho lepiť reklamy. Na mantinel sa odporúča za bránkovými čiarami a na dlhých stranách ihriska namontovať ochranné plexisklo, prípadne dať na ochranu divákov siete za bránkou. Hrá sa na dve bránky, ktoré sú umiestnené proti sebe. Bránka je zhotovená z predpísaného materiálu. Zvyčajne to bývajú kovové rúrky, ktoré sú natreté na červeno. Je vysoká 122 cm a široká 183 cm. Ľadová plocha je rozdelená na tri časti troma čiarami. Z toho dve bočné sú natreté na modro a stredová je červená, odkiaľ sa aj hra začína.
Hráči nemajú dovolené nastúpiť na ľadovú plochu bez poriadnej výstroje. Základ predovšetkým tvorí hokejka, bez ktorej by hra nebola možná. Je vyrobená z dreva alebo iného materiálu schváleného IIHF – napríklad hliníka alebo plastického materiálu. Hokejka môže byť ovinutá akoukoľvek páskou. Hráčska sa od brankárskej líši. Brankár má svoju hokejku väčšiu, širšiu aj ťažšiu, aby mohol zabrániť gólu. Ďalšou dôležitou časťou výstroje sú korčule. Najznámejšia značka je BAUER. Všetky musia mať ochranné pätky. Sú vyrobené z tvrdého materiálu, na ochranu nohy. Iné ako hokejové korčule sú zakázané. Tak isto ako hokejky, sú iné aj výstroje brankárov a hráčov. Celá brankárska výstroj s výnimkou korčúľ a hokejky musí byť vyrobená tak, aby chránila brankárovi hlavu a telo. Jej súčasťou nesmú byť nijaké prostriedky, ktoré by mu umožňovali nedovolenú pomoc pri obrane bránky. Chrániče nôh nesmú byť širšie ako 25 cm. Sú vyrobené z kože, ktorá je vypchatá molitanom. Pod dresom má brankár rôzne vrstvy chráničov z umelej hmoty, ktoré tlmia náraz puku. Pre ochranu hlavy slúži prilba s drôtenou maskou vyrobená taktiež z umelej hmoty a vystlaná penou. Celá ochranná výstroj s výnimkou rukavíc, prilby, ochrannej masky a chráničov nôh musí byť úplne pod dresom. Hráči majú chrániče vyrobené tiež z umelej hmoty, ale nemajú ich tak veľa ako brankár, lebo by im bránili v pohybe. Vypchávky, či chrániče vyrobené z kovu alebo iného materiálu, ktoré by mohli spôsobiť hráčom zranenia, sú zakázané. Poslednou časťou, ktorá sa výstroje veľmi netýka, je puk, bez ktorého by hra nebola možná. Puk je vyrobený z vulkanizovanej gumy alebo iného schváleného materiálu čiernej farby. Má tvar valca, je 2,54 cm vysoký, váži od 156 do 170 g a jeho priemer je 7,62 cm.
Tieto všetky veci sú potrebné na kvalitnú hru ľadového hokeja. Používajú sa pri každom zápase na telách hráčov, ktorí tvoria podstatu tejto skvelej zábavy, a ktorá priťahuje milióny ľudí na celom svete.
Hokej na Slovensku
V roku 1920 založili bývalí českí hráči J. Fleischmann, J. Řezáč a dr. M. Brož v Košiciach prvý hokejový klub ČsŠK Košice a ďalšie kluby vznikali postupne v Bratislave, Banskej Bystrici a Žiline, napriek tomu hokej na Slovensku dlho zaostával za hokejom v Čechách. Spoločný Československý zväz ľadového hokeja zastrešoval spoločné súťaže, v ktorých ale kluby zo Slovenska dlho neexcelovali, a navyše ich v štyridsiatych rokoch bolo veľmi málo, Zatiaľ čo v Čechách pôsobilo takmer tisíc klubov, na Slovensku ich bolo iba 34. V roku 1925 sa vo Vysokých Tatrách konali Majstrovstvá Európy v hokeji, ktoré záujem o hokej zvýšili. V nasledujúcich troch sezónach sa začalo hrať v Prešove, Nitre, Trnave a vo Vysokých Tatrách. V roku 1929 vznikla Slovenská župa kanadského hockeya, ktorá v rokoch 1938 až 1944 v dobe Slovenského štátu organizovala samostatnú slovenskú ligu, ktorá sa hrala aj na prvom zimnom štadióne, ktorý bol v roku 1940 otvorený v Bratislave. Po vojnových sezónách sa Slovensko opäť spojilo s Českom a hralo aj spoločné súťaže. Do prvého ročníka spoločnej povojnovej ligy boli zaradené štyri týmy zo Slovenska – VŠ a ŠK Bratislava, ŠK Banská Bystrica a HC Tatry. Do roku 1963 hrali česi a slováci spoločnú prvú a druhú celoštátnu ligu, od roku 1964 sa už druhá najvyššia súťaž rozdelila geograficky na dve skupiny. Slovenské kluby získavaly aj republikové tituly. Slovan Bratislava ako prvý slovenský klub v histórii československého hokeja získal titul v sezóne 1978/79, VSŽ Košice v rokoch 1986 a 1988 a Dukla Trenčín v roku 1992. Na úspechoch Československého hokeja sa rôznou mierou podieľali aj Slováci, prvým slovenským majstrom sveta sa stal Ladislav Troják, ktorého nasledovali Vladimír Dzurilla, Rudolf Tajcnár a Julius Haas. Tí v Prahe prispeli k titulu v roku 1972 a našli aj následovníkov. Po rozdelení Československa na začiatku deväťdesiatych rokov prešlo nástupníctvo na Česko a nás čakala cesta medzi elitu zo skupiny „C“ majstrovstviev sveta. V roku 1994 sme vyhrali skupinu „C“, o rok neskôr aj „B“ a v roku 1996 sme sa premiérovo predstavili medzi najlepšími týmami sveta v Rakúsku.